Gejza Dusík

„Vo svojej hudbe som vlastne zachytával čas doby v ktorej som žil. Hľadal som rytmickú sviežosť, melodické bohatstvo spojené s vrúcnosťou slovenského srdca. To všetko som venoval vo farbách hudby slovenskému národu.“ (Gejza Dusík).

Gejza Dusík (* 1. apríl 1907, Zavar – † 6. máj 1988, Bratislava a pochovaný je na martinskom cintoríne) bol slovenský hudobný skladateľ. Patrí medzi priekopníkov slovenskej populárnej hudby a spolu s Pavlom Braxatorisom a Františkom Krištofom Veselým patrí medzi spoluzakladateľov slovenskej operety. Je považovaný za jedného z prvých zakladateľov slovenského tanga, s ktorým dosiahol veľkú popularitu.
Gejza Dusík je spolutvorcom dejín slovenského hudobného umenia, spolu so svojimi generačnými druhmi Alexandrom Moyzesom, Eugenom Suchoňom a Jánom Cikkerom. Hoci pôsobil na poli zábavného žánru, jeho vklad do hudobnej moderny, ako tvorcu slovenskej národnej operety, je veľmi významný.
Vo svojej tvorbe hľadal a využíval vtedajšie módne tanečné rytmy. Preberaním slovenských ľudových prvkov sa dostal k vlastnej originálnej hudobnej reči.
Dusíkove piesne spievali Janko Blaho, Mária Kišoňová, Štefan Hoza, František Krištof Veselý, Zita Frešová, Gizela Veclová, František Dibarbora, Elena Kittnárová, Jozef Kuchár.

 

Životopis

Po maturite v roku 1928 absolvoval štyri semestre Lekárskej fakulty na univerzite v Bratislave. Keďže už počas gymnaziálnych štúdií bol autorom viacerých obľúbených tanečných piesní, medicínu zanechal, a rozhodol sa venovať iba hudbe. Odišiel študovať na Nové viedenské konzervatórium (Neues Wiener Conservatorium) kompozíciu u profesora Eugena Zádora, strávil tam roky 1932 – 1936. Už v roku 1935, teda ešte pred absolvovaním konzervatória, mala v Slovenskom národnom divadle v Bratislave premiéru jeho prvá opereta Tisíc metrov lásky. Napísal ju na námet dobovej veselohry Emanuela Brožíka, na textoch spolupracoval dr. Juraj Haluzický.     

O tri roky neskôr, v máji 1938, mala premiéru jeho ďalšia opereta Keď rozkvitne máj. Presadila sa aj v silnej konkurencii titulov svetovej operetnej literatúry. Vtedy už Dusík pracoval s Pavlom Braxatorisom, ktorý sa stal jeho dvorným libretistom. V tejto operete po prvý raz zaznela pieseň Rodný môj kraj. Vzápätí sa stala šlágrom a zľudovela. O rok mala premiéru opereta Modrá ruža a piesne Tá modrá ruža nám povie, Len bez ženy, Čo sa mi môže stať či Zatancuj si so mnou, holubička. V podaní Františka Krištofa Veselého si získali veľkú popularitu.      

V roku 1939 začal pracovať v Slovenskom autorskom zväze, ktorý sa neskôr premenoval na Slovenský ochranný zväz autorský (SOZA).

Ovácie po premiére operety Pod cudzou vlajkou (1940) prekonali aj úspech Modrej ruže.¬ František Krištof Veselý v titulnej postave spolu s Mimi Kišoňovou-Hubovou a Margitou Česányiovou vytvorili jedinečné predstavenie. Pieseň Dedinka v údolí tak zapôsobila na bratislavské publikum, že nadšení diváci napokon F. K. Veselého po predstavení niesli na pleciach od budovy divadla až do hotela Krym, kde býval. Vzápätí sa stala slovenským hitom a neskôr i akousi neoficiálnou hymnou slovenských emigrantov.

Medzi rokmi 1942 až 1948 založil a aj viedol vlastné hudobné vydavateľstvo, ako prvý na Slovensku. V roku 1945 delegácia SAS - Slovenský autorský zväz (od roku 1968 SOZA -Slovenský ochranný zväz autorský) v zoskupení Ján Cikker, Gejza Dusík, Ilja Jozef Marko a Pavol Čády podpísali s OSA (Ochranný zväz autorský) - s českým zväzom - spoluprácu medzi obidvoma autorskými zväzmi. V roku 1949 sa stal riaditeľom zväzu a ako riaditeľ zväzu pracoval do roku 1974.    

Z dvanástich operiet Gejzu Dusíka je kvalitatívnym vrcholom Hrnčiarsky bál. Námet je zasadený do revolučných rokov 1848 - 49, ktoré sú v slovenských dejinách spojené s národným hnutím štúrovcov. Príbeh sa odohráva v prostredí slovenských hrnčiarov na Záhorí. Opereta je dokonale kompozične prepracovaná a popretkávaná slovenským folklórom. Premiéru mala na scéne košického Štátneho divadla v roku 1956 a neskôr ju hrali takmer vo všetkých slovenských divadlách či v zahraničí. Dnes patrí toto dielo do zlatého fondu slovenskej operetnej tvorby.

Z operiet bola do roku 1945 najpopulárnejšia Modrá ruža na libreto dr. Pavla Braxatorisa. Socialistické umenie operetu dlho odmietalo ako buržoázny prežitok. Bol to však práve Gejza Dusík a jeho dlhoročný verný libretista Pavol Braxatoris, ktorí na javisku Novej scény oživili tradíciu v roku 1954 operetou Zlatá rybka.

Pozoruhodné na tvorbe Gejzu Dusíka je najmä to, že mnohé piesne z jeho operiet „zľudoveli“ a teraz si žijú svojím vlastným životom. Už v tridsiatych rokoch objavili na gramofónových platniach a dosahovali stotisícové náklady. Ba aj v rokoch, keď vo svete vládol swing a rock, sa predalo vyše milióna jeho platní. Pri jeho piesňach rástli, žili a tešili sa celé generácie. Jeho jednoduché, lyrické, tanečné, pochodové, ľahko zapamätateľné, melodicky i rytmicky neuveriteľne nápadité pesničky sa pritom spievajú dodnes.

Ocenenia
1964 – cena Mikuláša Schneidra - Trnavského za operetu Karneval na Rio Grande
1965 – štátne vyznamenanie Zaslúžilý umelec
1988 – titul Národný umelec
31. august 2007 – Rad Ľudovíta Štúra I. triedy – in memoriam za mimoriadne významné zásluhy o rozvoj kultúry a hudobného umenia.

Operety
V spolupráci s libretistami P. Braxatorisom, Otom Kaušitzom a Celestínom Radványim je autorom 13 operiet
1935 Tisíc metrov lásky (libreto: Emanuel Brožík)
1938 Keď rozkvitne máj (libreto: Pavol Braxatoris)
1939 Modrá ruža (libreto: Pavol Braxatoris)
1940 Pod cudzou vlajkou (libreto: Celo Radványi, Otto Kaušitz)
1941 Turecký tabak (libreto: Otto Kaušitz)
1943 Osudný valčík (libreto: Otto Kaušitz)
1944 Tajomný prsteň (libreto: Pavol Braxatoris)
1954 Zlatá rybka (libreto: Pavol Braxatoris)
1956 Hrnčiarsky bál (libreto: Pavol Braxatoris)
1963 Karneval na Rio Grande (libreto: Pavol Braxatoris)
1965 Dvorná lóža (libreto: Jarko Elen na text hry J. M. Crawforda)
1971 To by bola láska (libreto: Pavol Braxatoris)
1980 Víno pre Marínu

Symfonický orchester
1934 Myra
1936 Ružová nálada, intermezzo
1936 Spomienka na Piešťany
1937 Na vlnách Dunaja
1947 Fantázia z operety Tajomný prsteň
1949 Idylické obrázky
1949 Koncertný valčík
1951 Našim rekreantom
1951 Z melódie do melódie
1953 Rapsódia
1956 Obrázky z Trenčianskych Teplíc
1965 Podvečerná idyla
1971 Nedeľa na dedine
1971 Harmónia
1973 Prvomájová predohra
1977 Októbrová predohra

Komorný orchester
1975 Slávnostná suita
1977 Reminiscencie
1977 Slovenská rapsódia

Zložil vyše 250 tanečných piesní, z ktorých mnohé zľudoveli. Okrem iných tiež Rodný môj kraj (1938), Dedinka v údolí (1940), Až naše šťastie odletí (1941), Poprosme hviezdy (1943), Tak nekonečne krásna (1944), Marína (1955) a iné.